obbligare
v.tr.
-
obrigâ [ɔbriˈɡaː]
Coniugaçioin
obrigâ
Part. pass. obrigou
Ger. obrigando
Ind.
Pres.
- mi òbrigo
- ti t’òbrighi
- lê o/a l’òbriga
- niatri obrighemmo
- viatri obrigæ
- lô òbrigan
Impf.
- mi obrigava
- ti t’obrigavi
- lê o/a l’obrigava
- niatri obrigavimo
- viatri obrigavi
- lô obrigavan
Fut.
- mi obrighiò
- ti t’obrighiæ
- lê o/a l’obrighià
- niatri obrighiemo
- viatri obrighiei
- lô obrighian
Conz.
Pres.
- che mi òbrighe
- che ti t’òbrighi
- che lê o/a l’òbrighe
- che niatri obrighemmo
- che viatri obrigæ
- che lô òbrigan
Impf.
- che mi obrighesse
- che ti t’obrighesci
- che lê o/a l’obrighesse
- che niatri obrighescimo
- che viatri obrighesci
- che lô obrighessan
Cond.
- mi obrighieiva/obrighiæ
- ti t’obrighiësci
- lê o/a l’obrighieiva/obrighiæ
- niatri obrighiëscimo
- viatri obrighiësci
- lô obrighieivan/obrighiæn
Imper.
- òbriga ti
- ch’o/a l’òbrighe lê
- obrighemmo niatri
- obrigæ viatri
- òbrigan lô