DEIZE
Diçionäio italian-zeneise
sospirare
v. intr.
-
sospiâ
[susˈpjaː] relasciâ un sospio
[relaˈʃaː iŋ susˈpiːu]
Coniugaçioin
sospiâ
Indicativo
Presente
- mi sospio
- ti ti sospii
- lê o/a sospia
- niatri sospiemmo/sospiemo
- viatri sospiæ
- liatri sospian
Imperfetto
- mi sospiava
- ti ti sospiavi
- lê o/a sospiava
- niatri sospiavimo
- viatri sospiavi
- liatri sospiavan
Futuo
- mi sospiò
- ti ti sospiæ
- lê o/a sospià
- niatri sospiemo
- viatri sospiei
- liatri sospian
Conzontivo
Presente
- che mi sospie
- che ti ti sospii
- che lê o/a sospie
- che niatri sospiemmo/sospiemo
- che viatri sospiæ
- che liatri sospian
Imperfetto
- che mi sospiesse
- che ti ti sospiesci
- che lê o/a sospiesse
- che niatri sospiescimo
- che viatri sospiesci
- che liatri sospiessan
Condiçionale
- mi sospieiva/sospiæ
- ti ti sospiësci
- lê o/a sospieiva/sospiæ
- niatri sospiëscimo
- viatri sospiësci
- liatri sospieivan/sospiæn
Imperativo
- sospia ti!
- sospiemmo/sospiemo niatri!
- sospiæ viatri!
Partiçipio passou
- m. s. sospiou
- m. p. sospiæ
- f. s. sospiâ
- f. p. sospiæ
Gerundio
- sospiando