approvvigionare
v.tr.
-
approvvixonâ [apruviʒuˈnaː]
Coniugaçioin
approvvixonâ
Part. pass. approvvixonou
Ger. approvvixonando
Ind.
Pres.
- mi approvvixoño
- ti t’approvvixoñi
- lê o/a l’approvvixoña
- niatri approvvixonemmo
- viatri approvvixonæ
- lô approvvixoñan
Impf.
- mi approvvixonava
- ti t’approvvixonavi
- lê o/a l’approvvixonava
- niatri approvvixonavimo
- viatri approvvixonavi
- lô approvvixonavan
Fut.
- mi approvvixoniò
- ti t’approvvixoniæ
- lê o/a l’approvvixonià
- niatri approvvixoniemo
- viatri approvvixoniei
- lô approvvixonian
Conz.
Pres.
- che mi approvvixoñe
- che ti t’approvvixoñi
- che lê o/a l’approvvixoñe
- che niatri approvvixonemmo
- che viatri approvvixonæ
- che lô approvvixoñan
Impf.
- che mi approvvixonesse
- che ti t’approvvixonesci
- che lê o/a l’approvvixonesse
- che niatri approvvixonescimo
- che viatri approvvixonesci
- che lô approvvixonessan
Cond.
- mi approvvixonieiva/approvvixoniæ
- ti t’approvvixoniësci
- lê o/a l’approvvixonieiva/approvvixoniæ
- niatri approvvixoniëscimo
- viatri approvvixoniësci
- lô approvvixonieivan/approvvixoniæn
Imper.
- approvvixoña ti
- ch’o/a l’approvvixoñe lê
- approvvixonemmo niatri
- approvvixonæ viatri
- approvvixoñan lô