DEIZE
Dizionario italiano-genovese
trionfare
v. intr.
-
trionfâ
[trjuŋˈfaː]
Coniugazioni
trionfâ
Indicativo
Presente
- mi trionfo
- ti ti trionfi
- lê o/a trionfa
- niatri trionfemmo
- viatri trionfæ
- liatri trionfan
Imperfetto
- mi trionfava
- ti ti trionfavi
- lê o/a trionfava
- niatri trionfavimo
- viatri trionfavi
- liatri trionfavan
Futuro
- mi trionfiò
- ti ti trionfiæ
- lê o/a trionfià
- niatri trionfiemo
- viatri trionfiei
- liatri trionfian
Congiuntivo
Presente
- che mi trionfe
- che ti ti trionfi
- che lê o/a trionfe
- che niatri trionfemmo
- che viatri trionfæ
- che liatri trionfan
Imperfetto
- che mi trionfesse
- che ti ti trionfesci
- che lê o/a trionfesse
- che niatri trionfescimo
- che viatri trionfesci
- che liatri trionfessan
Condizionale
- mi trionfieiva/trionfiæ
- ti ti trionfiësci
- lê o/a trionfieiva/trionfiæ
- niatri trionfiëscimo
- viatri trionfiësci
- liatri trionfieivan/trionfiæn
Imperativo
- trionfa ti!
- trionfemmo niatri!
- trionfæ viatri!
Participio passato
- m. s. trionfou
- m. p. trionfæ
- f. s. trionfâ
- f. p. trionfæ
Gerundio
- trionfando