provocare
v.tr.
-
istigare, offendere açimentâ [asimeŋˈtaː]
provocâ [pruvuˈkaː]
-
causare ↳ ammiâ causare
Coniugaçioin
açimentâ
Part. pass. açimentou
Ger. açimentando
Ind.
Pres.
- mi açimento
- ti t’açimenti
- lê o/a l’açimenta
- niatri açimentemmo
- viatri açimentæ
- lô açimentan
Impf.
- mi açimentava
- ti t’açimentavi
- lê o/a l’açimentava
- niatri açimentavimo
- viatri açimentavi
- lô açimentavan
Fut.
- mi açimentiò
- ti t’açimentiæ
- lê o/a l’açimentià
- niatri açimentiemo
- viatri açimentiei
- lô açimentian
Conz.
Pres.
- che mi açimente
- che ti t’açimenti
- che lê o/a l’açimente
- che niatri açimentemmo
- che viatri açimentæ
- che lô açimentan
Impf.
- che mi açimentesse
- che ti t’açimentesci
- che lê o/a l’açimentesse
- che niatri açimentescimo
- che viatri açimentesci
- che lô açimentessan
Cond.
- mi açimentieiva/açimentiæ
- ti t’açimentiësci
- lê o/a l’açimentieiva/açimentiæ
- niatri açimentiëscimo
- viatri açimentiësci
- lô açimentieivan/açimentiæn
Imper.
- açimenta ti
- ch’o/a l’açimente lê
- açimentemmo niatri
- açimentæ viatri
- açimentan lô
provocâ
Part. pass. provocou
Ger. provocando
Ind.
Pres.
- mi pròvoco
- ti ti pròvochi
- lê o/a pròvoca
- niatri provochemmo
- viatri provocæ
- lô pròvocan
Impf.
- mi provocava
- ti ti provocavi
- lê o/a provocava
- niatri provocavimo
- viatri provocavi
- lô provocavan
Fut.
- mi provochiò
- ti ti provochiæ
- lê o/a provochià
- niatri provochiemo
- viatri provochiei
- lô provochian
Conz.
Pres.
- che mi pròvoche
- che ti ti pròvochi
- che lê o/a pròvoche
- che niatri provochemmo
- che viatri provocæ
- che lô pròvocan
Impf.
- che mi provochesse
- che ti ti provochesci
- che lê o/a provochesse
- che niatri provochescimo
- che viatri provochesci
- che lô provochessan
Cond.
- mi provochieiva/provochiæ
- ti ti provochiësci
- lê o/a provochieiva/provochiæ
- niatri provochiëscimo
- viatri provochiësci
- lô provochieivan/provochiæn
Imper.
- pròvoca ti
- ch’o/a pròvoche lê
- provochemmo niatri
- provocæ viatri
- pròvocan lô